Spájanie a túžba po moci
Odídenci z Kresťanskodemokratického hnutia a Slobody a solidarity cez víkend ohlásili spájanie. Najskôr odišli z materských strán, ktoré im otvorili dvere do politiky, ukázali, ako sa robí štiepenie strán a zrazu deklarujú schopnosť integrácie. Na prvý pohľad to pôsobí jednoducho, no práve v detailoch sa skrývajú nedostatky.
Pravica nie sú len tí, ktorí hlásajú slobodný trh. Na pravej strane spektra sú aj tí, ktorí považujú za základe spoločnosti rodinu ako zväzok muža a ženy. Pre nich sú aj ľahké drogy bránou do pekla, hoci ďalší pravičiari ich považujú za niečo, po čom môže siahnuť každý – veď ide o jeho právo. Takto by sme mohli pokračovať ďalej. Konkrétnymi príkladmi vieme pohodlne poukázať na to, že pravica je v mnohých veciach hodnotovo odlišná. Ba až protichodná. Napriek tomu dokáže pod jednu strechu nasťahovať tých, ktorí si uvedomujú nezmieriteľné rozpory a odlišnosti, no v snahe politicky prežiť o nich radšej nebudú hovoriť.
Napriek tomu sa konzervatívci z KDH dokázali spojiť s liberálmi z SaS. Napriek tomu dokázali nájsť – aspoň pred médiami a voličmi spoločnú reč tí, ktorí hlasovali proti eurovalu, napríklad Daniel Lipšic, s tými, ktorí hlasovali za euroval, napríklad jeho stranícka kolegyňa Jana Žitňanská spolu s SaS. Akoby zabudli na svoje rozpory, na to, že ani vo svojom vnútri nie sú vysporiadaní s reálnymi postojmi k skutočným témam. O čo potom ide týmto ľuďom a aká môže byť ich reálna politika? Zrejme túžba po moci je u nich silnejšia ako skutočná hodnotová ukotvenosť. Stabilita je asi tiež druhoradá a spájanie nespojiteľného považujú za súčasť svojej politickej existencie. Aj takúto tvár nám ponúka pravica, ktorá má naďalej rovnaký obsah, akurát ho pomerne často prebaľuje.
Na politickej scéne tak zrazu pribudli odídenci, ktorí deklarujú silu v integrácii. Presnejšie chrbtom sa obrátili svojej minulosti a zrazu idú písať budúcnosť. Ak to aj na vás pôsobí pomätene, je to v poriadku. Toto je štýl našej pravice.
Stanislav Kubánek
poslanec NR SR za stranu SMER – sociálna demokracia